Benediktínsky kláštor

BENEDIKTÍNSKY KLÁŠTOR

Na skalnom návrší nad obcou Hronský Beňadik, ktorá sa nachádza južne od Novej Bane, stojí mohutný opevnený benediktínsky kláštor patriaci medzi najstaršie a najvýznamnejšie stavebné pamiatky na Slovensku. Kláštor bol 15. mája 1965 vyhlásený za kultúrnu pamiatku, v roku 1970 za národnú kultúrnu pamiatku a v roku 2011 za jeden zo siedmich divov Banskobystrického samosprávneho kraja.
História
Podľa historických dokumentov ho založili na základe rozhodnutia kráľa Gejzu II. v roku 1075 s cieľom kolonizovať dovtedy riedko osídlenú dolinu Hrona a podporovať myšlienky kresťanstva. Panovník opátstvu daroval rozsiahle majetky ležiace v blízkych i vo vzdialenejších stoliciach.
Kláštorný komplex, ako to vyplýva zo zakladacej listiny rádu, bol už vtedy stavebne dokončený. Súčasne so zriadením rádu kráľ v listine priznal novovzniknutému kláštoru majetkové práva a privilégiá. Podľa nej kláštoru patrili rozsiahle majetky okrem samotnej Tekovskej stolice aj v stoliciach Nitrianskej, Ostrihomskej, Novohradskej a ďalších; k privilégiám patrilo napr. právo vyberanie tzv. soľného mýta v Sedmohradsku a mýta z plavenia dreva na Hrone.

Najstaršou časťou kláštorného komplexu bola románska bazilika, ktorú vysvätili v roku 1075. Na jej základoch v rokoch 1346 až 1375 postavili dnešnú gotickú Baziliku sv. Egídia. Po roku 1537 kláštor pod hrozbou tureckých nájazdov prebudovali na pevnosť, a tak k nemu pribudli hradby a delové bašty. Posilnenie obrannej funkcie však kláštor pripravilo o viaceré gotické architektonické prvky. Tie sa v pozmenenej podobe opäť objavili až v rámci romantizujúcich úprav uskutočnených koncom 19. storočia.
Pôdorys kaštieľa
Ústrednú časť kláštorného komplexu tvorí tzv. rajský dvor obkolesený krížovou chodbou s arkádami. Okolo dvora stoja kláštorné budovy a priestor dotvára dominantný chrámový kostol Panny Márie a svätého Benedikta stojaci na severnej strane. Je to veľkolepá trojloďová bazilika s impozantne riešeným gotickým vstupným portálom na západnej strane a rozmerným priečelím tvoriacim dvojicu typických veží. Kostol je zaklenutý krížovými klenbami. Na jeho južnej strane je časť gotickej krížovej klenby starého gotického kláštora, ku ktorej prilieha gotická sakristia s neskorogotickou kaplnkou sv. Krvi z roku 1489.

V súvislosti s renesančnou prestavbou na pevnosť v 16. storočí sa priestor kláštora zväčšil asi trojnásobne. Pri nej boli do novovznikajúceho komplexu zahrnuté i pôvodné stavby – zachovalá východná fasáda, kostol i staršia obranná veža so vstupnou bránou. Kostol sa stal súčasťou pevnostného systému keď plnil funkciu severozápadnej bašty. Nárožia kláštora boli zosilnené a dobudované mohutnými valcovitými baštami, z ktorých do dnešných dní sa v nezmenenej podobe zachovala iba jedna. Komplex kláštora dostal po prestavbe ráz protitureckej pevnosti. V jednej z bášt sa zachoval, na vtedajšiu dobu unikátny, systém odsávania spálených plynov, vznikajúcich pri streľbe. Ďalším technickým prvkom, ktorý našiel uplatnenie pri prestavbe, bol rúrkový keramický vodovod privádzajúci pre obyvateľov kláštora vodu z neďalekého prameňa. Jeho ústie bolo v dnešnej studni na nádvorí.
Legenda
O vzniku tohoto kláštora hovorí dávna legenda. Podľa nej sa kráľ Gejza, ktorý veľmi rád poľoval v okolitých lesoch, stretol s istým človekom. Niektoré pramene hovoria, že to bol jeho príbuzný Šalamún a iné, že sa naňho iba veľmi podobal. Kráľ však bol týmto stretnutím taký dojatý, že založil na tomto mieste benediktínsky kláštor a obdaroval ho značným majetkom.