Hrad Hanigovce

HRAD HANIGOVCE

Hanigovský hrad (Nový hrad, lat. castrum Wywar) je zrúcanina hradu z 13. storočia nad obcou Hanigovce, v regióne Horná Torysa, severovýchodne od Lipian, na úpätí Čergovského pohoria. Hanigovský hrad je piatym najvyššie položeným hradom na Slovensku, stojí vo výške 770 m n. m. Pôvodne to bol drevený a v polovici 14. stor. nadobudol charakter kamennej stavby.

História

Názov hradu sa uvádza v roku 1411 ako castrum Wywar (Nový hrad), čo svedčí o skutočnosti, že pred týmto hradom tu musel stáť starší hrad. Ten bol pôvodne postavený z dreva a dal ho vystavať šľachtic Mikčo asi v období medzi rokmi 1322 a 1341 na niekdajšom slovanskom hradisku. V roku 1342 požiadal kráľa Ľudovíta I. o povolenie prestavať hrad na kamenný. Svoju žiadosť odôvodnil tým, že Nový hrad sa nachádza v Uhorskom pohraničí s Poľskom a Ruskom a prestavbou by sa upevnilo pohraničné pásmo kráľovstva. Kráľ žiadosť rešpektoval a hrad bol prestavaný. Pravdepodobne týmto činom hrad nadobudol meno "Nový". Iné pramene však uvádzajú, že meno "Nový hrad" vzniklo v porovnaní so starším hradom Šariš, ako stoličným župným hradom.
Ešte v roku 1341 šľachtic Mikčo prepustil hrad svojmu synovi (Rolandovi alebo Lorandovi), ktorý neskôr upevnil hrad baštami, pozorovateľňami a bránami. Po vymretí Mikčovej vetvy prešiel hrad v roku 1398 do kráľovskej držby. Kráľ Žigmund I. ho predal poľskému Prokopovi Balickému za 600 zlatých florénov. Po Prokopovej smrti ho v roku 1404 zálohuje jeho bratovi Andrejovi. Kapitánom hradu bol Ladislav z Rozhanoviec. V roku 1408 hrad zámenou získal Imrich z Perína, tajný kancelár kráľa Žigmunda. V roku 1410 sa majiteľom hradu stal Peter Perényi, ktorý v bitke proti Turkom zachránil život kráľovi Žigmundovi, preto ho kráľ obdaril veľkým majetkom.
V časoch bratríckych bojov na východnom Slovensku hrad v roku 1448 obsadili bratríci a strategicky ho využili. Kapitánom hradu sa stal niekdajší Jiskrov kapitán Peter z Ratkova (predtým kapitán hradu Brezovica). Pravdepodobne on dal v juhovýchodnom nároží opevnenia hradu vyhotoviť strieľne vysekané priamo v skalnom masíve pre osadenie ťažkých palebných zbraní.
Koncom roku 1460 na Hanigovský hrad začali útočiť vojská kráľa Mateja Korvína. Už v tom čase dal kráľ hrad do zálohy Ladislavovi Podmanickému za 3000 zlatých. V roku 1461 kráľové vojská hrad dobyli. Hrad asi už v tom časi mal vežu a palác s kaplnkou, bol však poškodený jednak bojmi a jednak bratríkmi, ktorí ho poškodili pri svojom ústupe. V tom istom roku kráľ vrátil hrad rodine Perényich.
V roku 1463 je hrad opravený Štefanom z Perína. Bohatým magnátom z Perína hrad patril až do roku 1512, kedy ho aj spolu s obcou (Pečovská) Nová Ves zamenili s Mikulášom Tarczayom. Mikuláš Tarczay padol pri Moháči po boku kráľa Ľudovíta II. v roku 1526 v bitke proti Turkom. Hrad potom až do roku 1556 patril jeho dcére Anne Tarczayovej. V tomto období hrad dobylo za vedenia generála Šimona Forgáča vojsko kráľa Ferdinanda I., pretože majiteľka hradu bola prívržencom kráľovnej Izabely. Pri oslobodzovaní bol hrad značne poškodený a v takomto stave ho kráľ daroval šľachticom Pečiovcom. Hrad, ktorý navyše v roku 1557 vyhorel Pečiovci už neobnovili, šľachtické sídlo si postavili priamo v obci Nová Ves, ktorá sa odvtedy nazýva Pečovská.
Pôdorys

Kamenný hrad mal pôdorys obdĺžnika, o rozmeroch približne 55 x 20 metrov. Celé priestranstvo obklopovalo hradobné opevnenie. Palác mal obdĺžnikový pôdorys s rozmermi 14,7 x 6 metre a bol dvojpodlažný. Opevnenie nádvoria bolo prispôsobené k prístupovej komunikácií, ktorá vstupovala do nádvoria z južnej strany 2,5 metra širokou bránou zabezpečenou strážnou vežou. V opevnení boli vytesané lôžka pre delá, hrad chránili aj strieľne od jeho prístupnejšej strany. Hradný komplex chránilo predbránie so vstupnou bránou. Na nádvorí boli hospodárske budovy a iné stavby, pravdepodobne drevené, pretože po požiari nezostali po nich žiadne stopy.

Povesť

Hrad Hanigovce tají legendu, ktorá tak trochu desí pobožný pospolitý ľud. Za jeho múrmi bolo neraz skutočne veselo a ani o romantické príbehy nebola núdza. V jeho okolí sa zvádzali boje o majetky a lásku. Dávno pred chýrnym kamaldulským mníchom, známym bylinkárom a alchymistom, prizvali do Hanigoviec iného alchymistu s prívlastkom smrť. Volal sa páter Francesco.
Po pátrovi Cypriánovi ostal v Múzeu Tatranského národného parku veľmi cenný v koži viazaný herbár. Po alchymistovi Francescovi iba odporná príchuť nasladlých jedovatých húb. Páter Cyprián si zostrojil krídla, na ktorých prelietaval z Troch korún ponad Dunajec. Cirkevná vrchnosť ho zato vyhlásila za bosoráka. Páter Francesco bosorákom bol, ale nikto sa o jeho povesť ani len neobtrel.
Rok 1460 – vzrušujúce obdobie pre hrad Hanigovce. Po obciach dostáva krídla chýr, že kráľ Matej dal hanigovský hrad do zálohy Ladislavovi Podmanickému za 3000 zlatých. Ako keď skalu hodíš do jazera a hladina sa rozvlní, v takom krátkom časovom slede sa menili majitelia hradu. V roku 1461 kráľ hrad vracia rodine Perényiovcov. Potom rodina hrad i Pečovskú Novú Ves vymení s Mikulášom Tarczaym, okolo ktorého sa začal obšmietať podozrivo vyzerajúci páter Francesco, ktorého predchádzal chýr traviča.
Podľa legendy za pomoci jedu “vyriešil” mnohé majetkové spory. Poškodení pátra preklínali a zatracovali do horúcich pekiel, z čoho “duchovný” mával desivé sny a vidiny. Páter Francesco sa votrel do priazne pána hradu. Tarczay trpel pocitom neuznaného hrdinu. Jeho túžba vyšvihnúť sa nad ostatných hradných pánov a byť slávny bola silnejšia než on sám. Jeho predchodca Peter Perényi bol slávny muž. Zdatný a nebojácny hradný pán v bitke proti Turkom a značnej presile nepriateľa zachránil život samotnému kráľovi Žigmundovi. Mikuláš Tarczay trpel pocitom menejcennosti a chytrý páter to hneď vybadal.
Tarczay sa napil vína a zvyčajne pátra doplnil: čertov musíme vykántriť… Rozprávkový kraj v okolí hradu Hanigovce je bohatý na mnohé druhy húb. Páter bol v Taliansku uznávaným travičom. Na tienistých svahoch objavil zvláštnu hubu. Pred mnohými stáročiami bola známa ako čierny pavúk (dnes pavúčinovec plyšový). Táto smrteľne jedovatá huba je z neznámych dôvodov najrafinovanejší výmysel z laboratória zvaného príroda. Po stáročia unikala pozornosti hubárov, čo si možno vysvetliť tým, že čas medzi konzumáciou a objavením sa prvých príznakov otravy je niekedy aj niekoľko týždňov. Obličky konzumenta sa začnú doslova pod vplyvom jedu meniť a pripomínajú špongiu. Následkom je neodvratná smrť. Expert na otravy Francesco svoje vedomosti veľmi ochotne zdelil Tarczaymu, ktorý ho so záujmom počúval a v jeho od prírody tak trochu pomätenom mozgu sa začal rodiť pekelný plán. Bez rizika odhalenia postupne otráviť všetkých hradných pánov, ktorí si dovolili vyšvihnúť sa nad neho, udatného hradného pána Hanigoviec.
Na potulkách za hubami rozprával hradnému pánovi o najslávnejšej travičke Locaste, ktorá si v starom Ríme získala obdiv najmä u patrícijov, ktorých sokovia umierali na neznámu chorobu v objatí čierneho pavúka, ktorý bol bez farby, chuti, vône a nedal sa dokázať, pretože príznaky otravy sa začali objavovať až po niekoľkých týždňoch od podania jedu. Spomenutá Locasta vyrobila jed z čierneho pavúka aj pre Agrippinu, manželku cisára Claudia, ktorá mu jed podala v banánoch počas intímnej chvíľky v posteli. Svoje miesto na cisárskom stolci a v posteli uvoľnil nedočkavému Nerónovi a ten potom cisárovi Galbovi.
Pán hanigovského hradu vyhradil pre pátra alchymistickú dielňu, pred ktorou dňom i nocou stála ozbrojená stráž. V nej sa začal vyrábať smrteľne jedovatý hubový prášok.
Páter-travič medzitým neskôr musel z hradu utiecť, pretože ten sa stal majetkom rádu augustiánov, ktorí mali v držbe až do roku 1555. Kráľ Ľudovít II. nezabudol na hrdinu Mikuláša Tarczayho. Hanigovský hrad dostala do daru jeho dcéra Anna Tarczay ako odmenu za hrdinstvo svojho otca.

Súčasný stav

Uvádzané objekty sú v interiéri hradu dodnes identifikovateľné. Interiér paláca je až po parapety prízemných okien zasypaný suťou. Opevnenie sa niekde zachovalo aj do výšky 2 až 3 metre a vidno aj lôžka pre delá. Hrad je v literatúre uvádzaný ako zaniknutý, no zachoval sa vo svojej stredovekej podobe. O ruinu sa stará o.z. Novum castrum, ktoré za tri sezóny prác na hrade zrekonštruovalo bránu, zakonzervovalo obranný múr a časť paláca.