Kamenický hrad

KAMENICKÝ HRAD
Kamenický hrad je zrúcanina hradu nad obcou Kamenica, ležiacou na severozápad od terajšieho okresného historického mesta Sabinov, na vápencovom brale (725 m n. m.), v pohorí Čergov. Hrad Kamenica si svoje počas stáročí odtrpel a nad povrchom sa veľa nezachovalo. Hrad Kamenica patrí medzi najrozsiahlejšie hradné areály na Slovensku. Kamenický hrad je svojou rozlohou trinástym najväčším na Slovensku.
Hrad dal v 13. storočí gróf Dietrich. V 16. storočí sa vtedajšia majiteľka pripojila k sprisahaniu proti Ferdinantovi Habsburgskému, a preto bol hrad dobitý a zničený. Odvtedy chátral. Jeho skazu zavŕšila rodina Tahy, ktorá použila materiál z múrov hradu na postavenie liehovaru v Lúčke.
História

Kamenický hrad dal podľa dochovaných písomností postaviť v prvej polovici 13. storočia Dietrich - gróf  spišských Sasov (okolo roku 1248). Okolie hradu bolo kráľovským poľovným revírom a je dosť možné že, existoval ako miesto kde sa po poľovačke kráľ uchýlil. Bohužiaľ nejestvujú žiadne priame zmienky o hrade. V donačnej listine z roku 1270, sa spomína územie pod hradom Kamenica. V tomto období kráľ Štefan V. Neskôr daroval toto územie šľachticom, Dietrichovým synom.

Prvá písomná zmienka o hrade Kamenica je až z roku 1306 (rozdelenie majetku šľachtica Rikolfa,  Rüdigerovi synovia Rikolf I. a Polan v roku 1274 urobili výmenu majetkov s Detrikovými synmi Arnoldom, Jordánom a Frideichom. Detrikovi synovia dostali majetky Nadash, a Micha ležiace v Abovskej stolici, Rikolf I. a Polan dostali Toryské majetky, ktoré sa tiahli od Brezovice po Lipany a doplatili Ditrikovcom 14 mariek v čistom striebre. 
Výmennú listinu pre jej majiteľov Rikolfa a Polana stihol na tú dobu príznačný osud. Istý Lorand, syn grófa Marka zo Spiša ich obidvoch na Spišskom hrade zajal a listinu o kúpe toryského majetku násilím odobral. Preto kráľ Ladislav IV. v roku 1288 vydal Rikolfovi novú darovaciu listinu a nariadil Spišskej Kapitule, ktorá bola ako locus credibilis - hodnoverné overovacie miesto, aby urobila obchôdzku hraníc majetku a uviedla do vlastníctva Rikolfových synov Kokoša a Jána. V roku 1296 synovia Rikolfa I., Kokoš a Ján robia s Detrikovými synmi ďalšiu výmenu, pri ktorej dostávajú do vlastníctva Červenicu a Kamenicu a Ditrikovcom odovzdávajú Abovský majetok - Gybarth.
Pri rozdelení dedičstva po Rikolfovi I., syn Ján dostal ako podiel Brezovicu a prijal priezvisko Berzeviczy, Rikolf II. dostal Kamenicu, Červenicu, Krivany a neskôr po bezdetnom Kokošovi aj Torysu. Za hlavné sídlo si zvolil Kamenický hrad a podľa toho sa začal nazývať "Kamenický" v maďarskej forme "Tarköy". Vnuci Rikolfa II. toto priezvisko zanechali a začali sa podľa dediny Torysy nazývať Tarczay (Rikolf II. je považovaný za zakladateľa a významného predstaviteľa tohto rodu - zomrel r. 1360 a je pochovaný v lipianskom kostole).
V roku 1438 sa hradu zmocnili Prešovčania, pre kráľovnú Izabellu, ale ich vlastníctvo trvalo iba rok. Vnuci Rikolfa II. Ladislav a Ján dostali od kráľa celý Liptov, no začali zbojníčiť a tak ich Ján Huňady vyhnal. Obidvaja nespratníci sa uchýlili na Kamenický hrad, kde zvádzali boje s českými husitmi. 
K hradnému panstvu v tom čase patrili tieto dediny: Babie, Dačov, Kyjov, Kapišová, Lipany, Ľubotín, Lúčka, Šarišské Jastrabie, Valkovce a Vislanka. V roku 1456, v čase, keď v tejto oblasti sa nachádzali Jiskrove a bratrícke vojská, pridali sa k nim hradní poddaní a chceli hrad dobyť, čo sa im však nepodarilo. Hradnú posádku v tej dobe tvorili hlavne poddaní z Lipian a Kamenice.

V roku 1532 musela vdova po Mikulášovi Tarczaiovy, (významnom vojenskom veliteľovi) Dorota Bánffyová prepustiť hrad Jeremiášovi Laskému, ktorý ho mal v držbe do roku 1540, a od toho roku ho Dorota Bánffyová a jej druhý manžel Matej Lobocký vlastnili opäť (Laboczkého chytil a uväznil Ferdinadov hlavný veliteľ Katziáner v Prešove). Mikulášov syn Juraj Tarczay sa nevedel zmieriť s matkiným sobášom a opustil svoje majetky a šiel bojovať v službách kráľovnej Izabelly. Padol v roku 1557 v bitke pri Nagyszölos. 
Poslednou majiteľkou hradu Kamenica pochádzajúcou z rodu Tarczay bola Anna Tarczay - Drugethová, manželka Juraja Drugetha. Zúčastnila sa na sprisahaní proti Ferdinandovi Habsburskému a odmietla vydať hrad. Kamenický hrad bol dobytý 16. júla 1556. Veliacim dôstojníkom, ktorý velil dobíjaniu Kamenického hradu, bol Marcel Dittrich, ktorý bol súčasťou vojska Šimona Forgáča. Hrad bohužiaľ už nedisponoval najnovšími zbraňami. Na posilu dobíjania hradu boli dotiahnuté delá z hradu V. Sariš, Zborova, Levoče. Kamenický hrad bol dobitý a rozstrieľaný. Anna Tarczay bola vyhnaná a až do smrti žila osamotená na kaštieli v Mošurove.

Potom Kamenický hrad aj s priľahlými majetkami dostala rodina Dessewffy, a keďže hrad bol zbúraný, Dessewffyovci sa v ňom už neusadili ani ho neopravili. Skazu hradu dovŕšila rodina Tahy, ktorá na postavenie liehovaru v Lúčke použila materiál z múrov hradu. Zub času a ľudská hlúposť nahlodali hrad do dnešnej podoby. Kamenický hrad je svojou rozlohou trinástym najväčším na Slovensku.
Pôdorys

Hrad sa nachádza na vápencovom brale (725 m.n.m), ktorého stredná časť je zúžená a znížená a vytvára prirodzenú priekopu, ktorá rozdeľuje objekt na dve časti. Na východnej strane bol hrad oddelený od sedla priekopou vytesanou do hradnej skaly. Najstaršia časť hradu bola postavená na západnej časti hradného brala. Tu sa zrejme nachádzala murovaná kruhová veža, ďalej obvodové hradby v tvare nepravidelného trojuholníka a tiež hradný palác postavený pravdepodobne v gotickom slohu.
Po roku 1275 bola vystavaná východná časť - predpokladá sa, že tu bol postavený viacpodlažný palác (tvoril zároveň obranný múr) spojený so západnou časťou hradby s ochodzou - neskôr renesančne prestavaný. Sú tendencie, že sa na hrade nachádzala aj hradná kaplnka, ale potvrdiť to môže len komplexný archeologický výskum. V západnej časti (nádvoria) sa nachádza tiež cisterna vysekaná do skaly a ďalšie hospodárske objekty. V časoch, keď sa v tejto oblasti pohybovali vojská Jána Jiskru z Brandýsa bol na hrade vybudovaný na severnej a východnej časti zemný obranný val. Pravdepodobne v 16. storočí sa na týchto zemných valoch vybudoval nový obranný prstenec a to tri murované a jeden zemný rondel. Na zásobu pitnej vody bola vysekaná už spomenutá cisterna na pitnú vodu, ktorá sa vodovodom privádzala z oblasti severozápadne pod hradom v katastri "pánske studne" .
Mimochodom oblasť prameňov je pomerne vysoko, asi na úrovni valu sa doteraz nachádza studnička a pomerne aktívne pramene, takže pri dôkladnom utajení "vodovodu" nemusel mať hrad problémy s prísunom čerstvej vody a keby nie, nemusela byť hlboká ani možná studňa. Na určenie polôh stavieb je potrebný archeologický a stavebno-historický výskum.

Iné názvy: Thorkw, Torkueley 1270, Thorku 1306, Tarkeu 1312, Torkew, Tarkö, hrad v Kamenici, Kamenický hrad.
Súčasnosť

Hrad, ktorý od 13. storočia a ešte asi pred 450 rokmi bol centrom diania spoločenských a historických udalostí hornošarišského regiónu v tejto oblasti, je dnes ruinou. O jeho zachovanie sa stará Občianske združenie Kamenná veža.
Pozostatky múrov postavených z drobného, dnes už zosiveného vápenca, ktoré sa črtajú na pozadí neba, ničím nenaznačujú jeho ohromné rozmery. Hoci je to z hľadiska veľkosti druhý hradný komplex na Slovensku, je ťažké si to teraz predstaviť.  V dnešnej dobe toto miesto poskytuje predovšetkým nádherný výhľad. Z nižšieho brala takmer nevidno súčasnú zástavbu a kam až oko dovidí, rozprestierajú sa neobývané, zelené priestranstvá s osídlenými miestami, ktoré sa nejasne črtajú na horizonte.

Archeologický výskum

V zrúcaninách hradu našli celý rad predmetov o. i. z pozláteného bronzu, bronzu a mede (knižné kovanie, aplikácie, pracky, kovanie zakončení opasku, gombíky, zápinky, prstene, podstavec svietnika alebo kalicha), z olova (gule, korálky, krížik, ozdobné nity, plomby) a zo železa (klince, petlice, kľúče, nože, pracky, úlomky ostrôh, sekery, krompáč, delové gule, podkovy).
Povesť o láske
V súvislosti s Kamenickým hradom nesmieme zabudnúť na dojímavý príbeh, ktorého bol - podľa legendy - svedkom. Je to príbeh nešťastnej lásky syna hradného pána a krásnej a dobrej dedinčanky, Helenky. Na ceste k ich šťastiu stál neľútostný otec. Zaľúbený, ale bezmocný mládenec z panského rodu si musel vziať za ženu susedovu dcéru, ktorá sa mu vyrovnala pôvodom, a Helenke ostali jedine oči pre plač a spomienky.