Kaštieľ Betliar

KAŠTIEĽ BETLIAR
Sedem kilometrov od baníckeho mestečka Rožňava sa nachádza malebná dedina, ktorá sa môže pýšiť honosným kaštieľom s pôvodným zariadením a zbierkami. Zaujímavý je jeho interiér s galériou obrazov, hudobným a loveckým salónom, knižnicou, dobovým nábytkom a exotickými zbierkami. Za svoju rekonštrukciu dostal ocenenie EUROPA NOSTRA. Pustošenie Druhej svetovej vojny ušetrilo len tri kaštiele na Slovensku: Orlové, Hodkovce a Betliar. Bohužiaľ do dnešných dní sa zachoval len kaštieľ Andrássyovcov v Betliari.
História

Betliar, ako súčasť rozsiahleho brzotínskeho panstva v stredoveku vlastnili Bebekovci, a pravdepodobne oni si na mieste dnešného kaštieľa dali postaviť malý vodný hrádok. Bebekovci však už v roku 1566 museli územie Horného Uhorska opustiť a ich majetky prešli do rúk cisárskeho dvora, ktorý ich spravoval prostredníctvom kapitánov z hradu Krásna Hôrka. V roku 1578 bol na Krásnu Hôrku prevelený Peter I. Andrássy, čím sa v Gemeri začalo takmer štyristoročná "vláda" jeho rodu. Dlhé roky boli Andrássyovci v pozícii hradných kapitánov, no v roku 1642 dostal Matej II. krásnohorské panstvo i betliarske majetky do dedičného vlastníctva od kráľa Ferdinanda III. Koncom 17. storočia došlo k deleniu rodového majetku, čím vznikli dve vetvy rodu - staršia betliarska so sídlom v Betliari a mladšia dlholúcka alebo monocká, ktorá zostala na hrade Krásna Hôrka.

Počiatočné fázy stavebných dejín kaštieľa sú nejasné a preto dostávajú priestor skôr dohady. Klenby s lunetami, ktoré sa zachovali v takmer celom prízemí, pochádzajú zo 17. storočia. V tej dobe bol stavebný ruch zaznamenaný aj na hrade Krásna Hôrka. Vieme však o dvoch rozsiahlych stavebných úpravách kaštieľa, ktoré sa spájajú so vzrastom významu rodu, ktorý koncom 18. storočia získal grófsky titul a stále viac sa angažoval v železorudnom priemysle. O klasicistickej podobe kaštieľa za grófa Leopolda Andrássyho z 80-tych až 90-tych rokov 18. storočia sa dozvedáme predovšetkým z archívnych prameňov, no dokumentujú ju aj pruské a české klenby v severnom trakte prvého poschodia (niekdajšie hosťovské apartmány). V tej dobe sa začal okolo kaštieľa vytvárať aj rozsiahly anglický park s početnými romantickými stavbičkami. Medzi nimi sa nachádza aj klasicistická rotunda, ktorá slúžila pôvodne ako knižnica (od roku 1905 je knižnica v kaštieli), a ktorú založil Leopold Andrássy, veľký zberateľ a slobodomurár.

Kaštieľ bol vo vlastníctve Andrássyovcov takmer nepretržite až do roku 1945, len niekoľko rokov 19. storočia bol v rukách rodu Nádasdyovcov (kúpou od Imricha Andrássyho), ktorí ho zasa predali Pálffyovcom a Grovestinsovcom. Starý rodový majetok so sídlom získal späť pre Andrássyovcov gróf Emanuel I., ktorý sa stal významnou osobnosťou kultúrno-spoločenského života Uhorska i výraznou postavou vtedajšieho železorudného priemyslu, preto ho prezývali "Železný gróf". Práve k jeho menu sa viaže posledná veľká prestavba kaštieľa v rokoch 1881 - 1886, ktorá mu dala dnešný vzhľad. Počas tejto romantickej - historizujúcej prestavby bol pôvodný klasicistický objekt nadstavaný o jedno celé poschodie a na západnej strane bola vybudovaná mohutná veža neogotického schodiska. Na východnej strane bola zasa postavená vežička na vzor veže slávneho sedmohradského hradu Hunyadiovcov Vajdahunyad (Nebojsa) s dlátkovou strieškou, ostatné veže majú striešky francúzskeho typu.

Prestavba v 80-tych rokoch 19. storočia sa podpísala aj na interiéroch sídla, ktorého funkcia sa v druhej polovici storočia zmenila na výlučne poľovnícko-reprezentačnú. Na prvom poschodí bola vytvorená galéria predkov, do ktorej sa návštevník dostane cez honosné dubové schodisko s vitrážovými oknami. Na druhom poschodí vznikla obrazáreň so stropným osvetlením, ktorá bola na začiatku 20. storočia adaptovaná na knižnicu, je v nej viac než 15000 zväzkov. Pohodlie rodiny i hostí zabezpečovali salóny, pracovne, herňa i apartmány s kúpelňami.