Vodný hrad Šintava

VODNÝ HRAD ŠINTAVA

Hrad Šintava sa spomína už v Anonymovej kronike a jeho štylizovaný obraz je v erbe mesta Sereď. Podľa písomnej zmienky z roku 1313 bola pri hrade založená osada strážcov Zereth (dnes Sereď). Seredsko - šintavský brod cez rieku Váh tu bol oddávna a v stredoveku bol súčasťou tzv. Českej cesty, ktorú využívali nielen karavány obchodníkov, ale i králi a vojaci prechádzajúci týmto miestom.

Lokalizácia hradu Šintava bola počas dlhého obdobia predmetom rôznych úvah a názorov. Až v roku 1983 pri pamiatkovom výskume kaštieľa v Seredi sa zistilo, že tento klasicistický kaštieľ uprostred parku je prestavaný hrad - pevnosť Šintava. Stredoveký hrad bol totiž v 17. storočí premenený na modernú renesančnú pevnosť a neskôr na kaštieľ. Zmena koryta rieky Váh spôsobila, že sa dostal z ľavého brehu na pravý a preto ho možno teraz nájsť v Seredi a nie v susednej obci Šintava.
Expozícia je venovaná premene stredovekého kráľovského hradu na mohutnú renesančnú protitureckú pevnosť. Vystavená keramika, kachlice, vzácne sklo, zbrane, drobné predmety a mince pochádzajú z archeologického výskumu nádvoria seredského kaštieľa, ktorý prebiehal v rokoch 1984 – 1992, kde sa stredoveký hrad nachádzal. Hrad postupne prestavali jeho majitelia Esterházyovci najprv na barokový kaštieľ a neskôr na klasicistický.
 
Najstaršia podoba hradu

Dejiny hradu siahajú pravdepodobne až do 11. storočia. O kamennej stavbe však možno hovoriť asi až na prelome 11. a 12. storočia. Vtedy pravdepodobne postavili hranolovú viacpodlažnú vežu. Bola obohnaná kamenným múrom a vodnou priekopou s mostom. Neskôr, asi počas 13. storočia, bola okolo veže vo vzdialenosti 8 - 14 m vybudovaná kamenná murovaná hradba na štvorcovom pôdoryse 36 x 36 m s bránou. Po požiari koncom 14. storočia postavili okolo opevnenia z 13. storočia novú hradbu na pôdoryse 65 x 65 m. Bola vybudovaná vstupná brána s vežou a padacím mostom. Túto stavebnú etapu pravdepobne zachytil listinný opis hradu z roku 1423.
Protiturecká pevnosť

V období nástupu výkonných strelných zbraní, keď sa z Talianska šíril bastiónový systém obranných stavieb, začali pravdepobne Thurzovci prestavbu gotického hradu na jednu z najmodernejších renesančných pevností. V rokoch 1600 - 1618 sa okolo starého hradu začína výstavba nového okruhu vonkajšieho opevnenia, ktoré zväčšilo pôdorysnú rozlohu hradu na 120 x 120 m. Išlo o štvorboký okruh bastiónového opevnenia s nárožnými bastiónmi. Dodnes sa jeden z bastiónov zachoval. Ide o objekt v styku oboch krídel súčasného kaštieľa. Vrchol opevnenia hradu zavŕšila esterházyovská prestavba v 2. polovici 17. storočia, ktorej súčasťou bola nová úprava hviezdicovitej vodnej priekopy.
Sereďský kaštieľ

Matej Bel v roku 1742 hovorí o čerstvej prestavbe bývalého hradu na kaštieľ Jozefom Esterházym ale aj o zmene koryta rieky Váh, ktorá spôsobila, že sa Šintavský hrad ocitol na pravom brehu hlavného toku, a teda pri mestečku Sereď. Štvorbastiónová pevnosť sa v priebehu troch storočí postupne zmenila na barokový a neskôr klasicistický kaštieľ (1841) oblopený anglickým parkom. V tejto podobe, i keď veľmi zničený, sa zachoval do dnes. Objekt kaštieľa v súčasnej podobe vznikol spojením dvoch krídiel vonkajšieho hradu a to západného krídla s bastiónom a južného krídla. Opevnenia boli postupne rozobraté a priekopy zasypané.
Zariadenie kaštieľa

Z roku 1850 pochádza veľmi cenný podrobný inventár vnútorného zariadenia kaštieľa, ktorý vznikol ako dôsledok finančných problémov vtedajšieho majiteľa Karola Esterházyho. Zachytáva 64 miestností a chodieb kaštieľa. Hlavnými reprezentatívnymi priestormi boli tzv. Letný salón, Letná obývačka (Salón), ďalej Žltý a Knižničný salón, v ktorom sa nachádzalo 1032 titulov kníh, Grófkina obliekáreň ladená do čiernej farby a Grófska spálňa ladená do hnedej farby mahagónu, Strieborná izba, v ktorej mali svoje miesto servisy, krištáľ a strieborné príbory. Súpis pokračoval herňou, spálňami a hosťovskými izbami a izbami služobníctva s pomerne jednoduchým vybavením a povalami. Bohužiaľ vnútorné zariadenie kaštieľa sa až na niekoľko výnimiek nezachovalo. Podobný osud mala aj knižnica. Pravdepodobne po 2. svetovej vojne skončila v zberniach starého papiera a v kotolniach.
Osud kaštieľa v 20. storočí

Sereďské panstvo v roku 1912 odkúpil barón Henrich Ohrenstein, ktorý zomrel v júli 1919. Dedičom na čele s jeho synom Jurajom bol park aj s kaštieľom, vzhľadom na zmeny po rozpadnutí Rakúska - Uhorska, definitívne pririeknutý až v roku 1925. Členovia rodiny Ohrenstein sa hlásili k židovskej národnosti a preto sa ich dotkli aj protižidovské opatrenia v období prvej Slovenskej republiky v rokoch 1939 - 1945.
V roku 1941 prevzal ich majetok do svojej správy Štátny pozemkový úrad v Bratislave, ktorý ho v októbri roku 1942 odpredal Štúdijnej základine. Budova bola vo veľmi zlom stave, lebo v posledných rokoch nebola trvale obývaná a udržiavaná. V septembri 1944 sa do kaštieľa nasťahovali nemeckí vojaci, ktorí spustili lavínu pustošenia kaštieľa. Tú dokončila ruská armáda. V kaštieli si zriadili poľnú nemocnicu. Drevenými časťami zariadenia, parketami a vzácnymi knihami kúrili. V parku vyrúbali vzácne stromy. Skazu dovŕšili miestni obyvatelia. Za 8 dní vyrúbali 5 ha agátového lesa.
V októbri 1948 pripadol celý majetok štátu. Kaštieľ bol v roku 1949 pridelený novozriadenému okresu Sereď. Časť priestorov využívala aj mládež ako divadelnú sálu. V druhej polovici 50-tych rokov bol v časti parku postavený amfiteáter.
Po zrušení okresu Sereď časť priestorov obsadila v roku 1962 Stredná odborná škola Niklovej huty a od roku 1968 Dom detí a mládeže. Divadelná sála sa v roku 1969 premenila na zámockú vináreň. V tomto období bola budova kaštieľa i park dobre využité a relatívne dobre udržiavané. V 80-tych rokoch sa mala uskutočniť generálna obnova kaštieľa a historického parku.
V roku 1986 sa začalo s rekonštrukciou kaštieľa, ale v roku 1993 prešiel do majetku mesta, ktoré o neho úplne stratilo záujem. Archeologický výskum, ktorý začal v roku 1983, sa nedokončil a archeologické plochy boli v roku 1995 zahrnuté zeminou. Mesto sa snažilo predať kaštieľ za korunu ale nikto ho nechcel. V roku 2004 mesto založilo vlastné Mestské múzeum, v ktorom sú vystavené predmety nájdené pri archeologickom výskume, a za odbornej pomoci Občianskeho združenia Vodný hrad začína pripravovať projekt reálneho využitia sereďského kaštieľa (2007).

Obnova kazemát bastióna kaštieľa v Seredi

Občianske združenie Vodný Hrad rozbehlo v roku 2008 projekt obnovy seredského kaštieľa a to bastióna – jedného z obranných objektov bývalého hradu Šintava. Vo vnútri bastiónu sa nachádzajú tzv. kazematy šintavskej pevnosti s dvomi pármi delových strieľní – mohutný zaklenutý priestor s tromi piliermi. Postavený bol z tehál v polovici 16. storočia (okolo roku 1550).

Po odsúhlasení zámeru mestom a pamiatkovým úradom sa práce na obnove najstaršej časti kaštieľa začali realizovať v roku 2009. V roku 2010 boli prerušené a pokračovali až v roku 2011–2013, kedy bol obnovený interiér a dvorová fasáda bastiónu s novou bránou.

Výsledok si mohli pozrieť návštevníci kultúrnych akcií počas leta roku 2013. Na obnovu významnou čiastkou prispelo občianske združenie Vodný Hrad vďaka príspevkom známych a neznámych darcov a najmä akciovej spoločnosti Slovenské cukrovary.

Každý Slovák istotne počul o „krvavej grófke“ Alžbete Báthoryovej, ktorá sa ako najmasovejšia vrahyňa v dejinách ľudstva dostala dokonca i do Guinessovej knihy rekordov. Málokto však pozná Annu Rosinu Listhiusovú, ukrutnicu zo Šintavského hradu, ktorá bola Báthoryčke v mnohom podobná. Zaujímajúc sa o čarodejníctvo, zhromaždila na hrade mnoho priaznivcov okultizmu, vďaka čomu bola nazývaná „šintavskou bosorkou“. Podobne ako „krvavá grófka“, i ona trpela duševnou poruchou, ktorá ju nútila mučiť a zabíjať nevinných ľudí, hoc nie až tak ukrutne a rafinovane. Zväčša sa uspokojila s prostým mlátením obetí tupými predmetmi dovtedy, kým ich načisto nedokaličila. Listhiusová si na rozdiel od svojej čachtickej kolegyne nevyberala len mladé devy, týrala a vraždila ľudí oboch pohlaví a všetkých vekových kategórií od nemluvniat po starcov a stareny. Keď sa chýr o jej zločinoch rozniesol, začalo sa rozsiahle vyšetrovanie a Listhiusová bola odsúdená na stratu majetkov i hlavy. Podobne ako Báthoryčka, i ona však vďaka svojim stykom unikla spravodlivosti – dostanúc milosť od panovníka, pokojne dožila v ústraní na Šintavskom hrade.