Trenčiansky hrad

TRENČIANSKY HRAD

Trenčiansky hrad je pomerne rozsiahly zrenovovaný hrad, týčiaci sa na strmom vápencovom brale priamo nad mestom Trenčín. Je charakteristickou dominantou nielen Trenčína, ale aj celého Stredného Považia. Je národnou kultúrnou pamiatkou.

História

História hradného brala siaha do obdobia Rímskeho impéria, čo dokazuje nápis na hradnej skale, hlásajúci víťazstvo II. rímskej légie nad Germánmi pri Laugaríciu z roku 179 n. l. Dnešný hrad vznikol pravdepodobne na mieste hradiska. Prvou preukázateľnou stavbou na návrší bola veľkomoravská štvorapsidová rotunda z 9. storočia a neskôr kamenná obytná veža, keď hrad slúžil na ochranu Uhorského kráľovstva a západného pohraničia. Koncom 13. storočia sa dostal do majetku palatína Matúša Čaka, významného oligarchu, ktorý ovládal veľké územia a stal sa legendárnym „pánom Váhu a Tatier“.
Jeho stavebnú činnosť môžeme sledovať predovšetkým pri rozšírení a úprave blokovej obytnej veže z 11. storočia, ku ktorej pristaval aj obytný palác v mohutnom opevnení. Veža, dodnes nazývaná Matúšova, je určujúcim prvkom a dominantou širokej siluety. Po Matúšovej smrti patril hrad až do konca 15. storočia uhorskému panovníkovi. Horný hrad rozšíril kráľ Ľudovít z Anjou o nový palác a opevnenie.
Žigmund Luxemburský daroval hrad svojej manželke Barbore, pre ktorú dal v prvej tretine 15. storočia vybudovať nový palác a kaplnku. Všetky tieto budovy boli čiastočne obnovené a dnes sa využívajú na muzeálne účely. 15. storočie bolo storočím ďalšieho zosilňovania opevnenia vyvolaného husitskými výpravami, ktoré v tom čase smerovali na Slovensko. Koncom 15. storočia získal hrad spolu s mestom Štefan Zápoľský a začal s rozsiahlymi prestavbami. Hradné budovy boli cieľom tureckej expanzie už začiatkom 16. storočia. Napriek Zápoľského opevňovacím prácam, hrad v roku 1527 dobyl Katzianer (generál kráľa Ferdinanda I.).
Obnova a rozšírenie rozsiahleho opevnenia, ktoré kladie Trenčiansky hrad popri Spišskom hrade a Devínskom hrade medzi najrozsiahlejšie európske hrady, sa uskutočňovali v rokoch 1540 – 1560. V tom čase vybudovali delostreleckú hviezdicovú obranu podľa projektov talianskych architektov a zmodernizovali budovy podľa dobových vzorov. Zmenila sa aj silueta hradu – vysoké gotické strechy vymenili za horizontálne renesančné atiky s lastovičími chvostmi, ktoré boli typickým talianskym prvkom 16. storočia. V roku 1790 sa v meste rozšíril požiar, ktorý zachvátil aj hrad. V polovici 19. storočia, keď si myšlienky pamiatkovej starostlivosti začali raziť cestu aj v Uhorsku, zakonzervovali poškodené objekty a zabezpečili ich tak pred ďalším rozpadom. Od konca 50-tych rokov minulého storočia sa na hrade uskutočňuje jeho komplexná obnova a konzervácia opevnenia. Obnovené objekty sa postupne využívajú na muzeálne účely a pre expozície.
Exteriér

Areál Trenčianskeho hradu pozostáva z charakteristického súboru hradných palácov s dominujúcou Matúšovou vežou, ku ktorej priliehajú reprezentačné gotické paláce – Matúšov, Ľudovítov, Barborin, a kaplnka. Na nádvorí sa zachovali základy predrománskeho karnera a pozostatky kruhovej rotundy, ktorá zanikla pravdepodobne začiatkom 15. storočia. Budovy v dolnej časti hradu charakterizovala predovšetkým obranná a hospodárska funkcia. Dominuje tu delová bašta pristavaná ku kaplnke a zvyšky hospodárskych budov a mlyna, ktoré sa archeologicky zistili a v základoch vyznačili. Na nádvorí sa zachovala povestná Studňa lásky, ktorú však napriek povesti začali hĺbiť Katzianerovi vojaci okolo roku 1557 a dokončili ju v rokoch 1564 – 1570 (podľa iných prameňov studňu vykopali trenčianski poddaní). Na Matúšovej veži je kvádrovanie zo 14. storočia.
Interiér

Priestory Matúšovej veže dokumentujú bývanie šľachty z polovice 11. storočia, neskôr goticky upravené a sprístupnené novým schodišťom, ktoré koncom 13. storočia pristavali k staršej budove. Interiér Barborinho paláca a delovej bašty má moderne rekonštruovaný klenbový systém. V priľahlých palácoch je inštalované lapidárium kamenných architektonických článkov, nájdených v sekundárnej polohe počas pamiatkovej obnovy. Zvyšky palácov s nástennými maľbami z obdobia gotiky a renesancie. Postupne sa rekonštruujú ďalšie interiéry a sprístupňujú v nich jednotlivé expozície.
Súčasnosť

Hrad je po nespočetných rekonštrukciách, keďže ho v roku 1790 úplne zničil požiar a do polovice 20. storočia stál prakticky ako ruina nad mestom. Dnes sa na hrade nachádzaju stále expozície vzťahujúce sa na dejiny regiónu a samotného hradu. Vzácnou stálou expozíciou je rozsiahla rodová a obrazová galéria rodu Ilesházyiovcov, ktorá je umiestnená na dvoch podlažiach Zápoľského paláca a na prvom podlaží paláca Ľudovítovho. Táto obrazová galéria je jednou z najväčších rodových galérií na Slovensku. Na druhom podlaží paláca Ľudovítovho je inštalovaná expozícia cenných zbraní od 12. po 19. storočie. Pútavou expozíciou je časť venovaná predrománskej rotunde, kde sa nachádzajú archeologické nálezy, ktoré hovoria o histórii nielen hradu samotného, ale i mesta a jeho okolia. Návštevníci si môžu zvoliť prehliadku malého alebo veľkého okruhu. V rámci malého okruhu sa návštevník dozvie o historii hradu, navštívi expozíciu zbraní a vežu, v rámci veľkého okruhu sa navštevujú všetky sprístupnené expozície. Hrad je otvorený celoročne (okrem 3 dní v roku).
Výhľad z Matúšovej veže

Jedinečný je výhľad z ochodze Matúšovej veže. Otvorený je výhľad na Biele Karpaty – na Vršatské bradlá, západným smerom na Drietomský Žľab. K nim priliehajú terény a dediny na Považskom podolí, široká krajina Trenčianskej kotliny so vzdialeným bodom Beckovského hradu. Smerom na juh dominuje pohľad na siluetu Považského Inovca. V pohľade strmo nadol zaujmú rušné mestské architektúry Trenčína. Tie kontrastujú s pokojným lesnatým prostredím Lesoparku Brezina smerom na juh. Smerom na juh však upútavajú pohľad najmä mohutné gotické a renesančné opevnenia, vybiehajúce ďaleko do ticha lesa na Brezine.

Povesť o Fatime a Omarovi

S trenčianskym hradom je spojená leganda o Fatime a Omarovi. Povesť hovorí, že hradný pán Štefan Zápoľský zajal krásnu tureckú princeznú Fatimu a turecký princ Omar, ktorý Fatimu miloval dostal za úlohu vykopať na hrade studňu. Štyri roky musel kopať do skaly, kým priniesol hradnému pánovi vodu a bol spolu s Fatimou prepustený na slobodu. Studňa je hlboká 80 m a je označovaná aj pojmom studňa lásky.

Prístup

Na hrad sa dostaneme priamo z centra mesta buď po Matúšovej ulici, alebo po zrekonštruovaných strmých hradných schodoch, ktoré vedú od mestskej brány ku gotickému kostolu na hradnom vrchu. Od železničnej stanice prejdeme cez park a podchod popri hoteli Elizabeth (z 1. poschodia hotela je vidno rímsky nápis na skale) k múzeu. Odtiaľ hore pomedzi staré mestské domy na hrad. Využiť môžeme aj trasu, ktorá ide od hotela Elizabeth popri múzeu ulicou Matúša Čáka až k farskému kostolu, kde opúšťa areál hradu a mestského opevnenia – pravdepodobne spomínaná pôvodná cesta popri hrade, kúsok vedľa prechodu opevnením na Brezinu je zamurovaný vstupný gotický portál – pozostatok pôvodnej cesty.