Kaštieľ Lednické Rovne

KAŠTIEĽ LEDNICKÉ ROVNE
V západoslovenskej obci Lednické Rovne, s bohatou sklárskou tradíciou (v roku 1892 tu Schreiberovci založili skláreň, ktorá neskôr patrila k najmodernejším v strednej Európe) stojí za návštevu múzeum umiestnené v renesančnom kaštieli bývalých majiteľov sklárne. Kaštieľ bol postavený na renesančnom jadre, rozšírený v druhej polovici 18. storočia a prefasádovaný okolo roku 1860 v romantickom ponímaní. Po roku 1945 adaptovaný na školu.
História
Kedy bol zámok /kaštieľ/ v Lednických Rovniach vystavaný, už nemožno zistiť, pretože predchádzajúci majitelia-šľachtici odviezli archív so sebou. Vojnový a politický archív Rákoczyho Františka II. dal z Onodského hradu previesť gróf Aspremont Linden do Lednických Rovní. Odtiaľ ho v roku 1840 previezli do Grepű-Fűzes v župe železnohradskej /Vas/ a neskôr v roku 1860 do vóresvarského kaštieľa grófov Erdódy. Po prvej svetovej vojne, pred pripojením Burgenlandu k Rakúsku bol prevezený do Budapešti. Popis tohto archívu podáva historik Thaly v časopise Századok v roku 1870.

Pôvodne bývali majitelia panstva na hrade v Lednici, ktorý ako jediný na Slovensku nie je postavený na skale, ale prilepený na boku skaly. Od Lednických Rovní je vzdialený 8km. Na Rovniach /v ľudovej reči na rovinách /bol len mlyn a majer, ktorý obrábal panské polia pri Váhu. Keď sa stal tesný hrad panstvu nepohodlný, opustili ho a vystavali si priestranný kaštieľ v Lednických Rovniach.
Michal Telekeši tu býval aj so svojou manželkou Juliannou Suňogovou od roku 1594. "Neskorším majiteľom sa stal František Dobó, ktorý však zakrátko zomrel, no ešte predtým majetok testamentárne odkázal svojim príbuzným z rodov Lorántffy, Zeleméry, Bošáni a Forgáč. Títo dedičia si panstvo medzi sebou rozdelili." Neskôr ho zdedila dcéra Michala Lorántffyho a Barbory Zeleméry, Zuzana Lorántffy.
Do roku 1828 bola v kaštieli /zámku/ tiež domáca kaplnka, čo bolo typické pre stredoveké kaštiele. Starý lednickorovniansky kostol vystavala podľa farských zápisov v roku 1640 Zuzanna Lorándffy. Táto urodzená šľachtičná vynikala svojou múdrosťou a horlivosťou v náboženských veciach tak, že maďarský kalvínsky ženský spolok niesol jej meno: Lorántfy Zsuzsanna egesűlet. Vydala sa za Rákoczyho Juraja I., priniesla mu ako veno toto panstvo, ktoré tak prišlo do rúk tohto slávneho šľachtického rodu.

V roku 1700 dal Rákoczy František II. so svojou sestrou Júliou - Barborou, ktorá sa v roku 1691 vydala za cisárskeho generála grófa Aspremont-Linden, panstvo do zástavy nitrianskemu biskupovi kancelárovi Ladislavovi Matyašovskému. Po ňom panstvo zdedil jeho synovec Juraj Matyašovský, ktorý mal troch synov: Ladislava, Jozefa, Juraja. Pamiatka je tu však len na Jozefa Matyašovského a síce jeho znak a nápis na starej kostolnej veži, ktorú postavili v roku 1751 namiesto bývalej drevenej veže. Členovia rodu boli pochovaní v kostolnej hrobke, a keď neskôr bola hrobka vyprázdnená, boli pozostatky uložené do hrobu po ľavej strane veže.

Keď rod Matyašovských v roku 1764 vymrel po meči a po dlhých sporoch vyplatením záložnej čiastky sa majetok dostal do rúk pôvodnému dedičskému vlastníkovi Jánovi Gobertovi Aspremontovi - Linden. Druhú skonfiškovanú polovicu od kráľovského dvora odkúpil so svojou sestrou Máriou Gobertínou Aspremont-Kolhenstein. Dedičným vlastníkom sa stal jeho syn rovnakého mena Ján Gobert Aspremont-Linden /1757-1819/. V jeho dobe dosiahli Rovne nebývalého rozkvetu a kaštieľ sa zaradil medzi najpôsobivejšie šľachtické sídlo, nielen v turčianskej župe, ale aj v celom Uhorsku. Gróf Aspremont bol veľkým milovníkom prírody s vyspelým zmyslom pre krajinkársky útvar a na svoju záľubu nešetril náklady. Okolo roku 1800 vybudoval nádherný park.
Pôdorys
Kaštieľ spolu so vstupnou a hospodárskou budovou tvorí zástavbu okolo dvora v tvare U. Na dvor nadväzuje rozsiahlejší anglický park s plastikami, náhrobkami a vežou starého farského kostola. Oproti kaštieľu skupina hospodárskych budov.
Vlastný kaštieľ dvojpodlažný, stavaný na predĺženom obdĺžnikovom pôdoryse, ktorý nadväzuje na stredné renesančné jadro stavby z oboch strán. Neskorobaroková novostavba sa orientuje podľa stredného, tympanónom akcentovaného rizalitu v bilaterálnej symetrii. Hlavné priečelie má pred rizalitom predstavaný balkón na stĺpoch. Zadné priečelie porušené prístavbami stredných a bočných rizalitov.
Na prízemí strednej časti sa zachovali miestnosti renesančnej stavby s krížovými klenbami. Pri neskorobarokovej prestavbe vybudovaná časť má miestnosti zaklenuté pruskými klenbami. Z klasicistickej úpravy objektu sa zachovali vyrezávané dvere s peniažtekovým vlysom, rozetami a maskami faunov.
Súčasnosť

Kaštieľ, ktorý bol od 16. storočia sídlom lednického panstva, dnes prostredníctvom Slovenského sklárskeho múzea sprostredkuje svojim návštevníkom obraz o dejinách slovenského sklárstva od najstarších čias po súčasnosť. Pri kaštieli sa nachádza krásny anglický park s mauzóleom z bieleho mramoru – miestom posledného odpočinku Jozefa Schreibera. V tomto parku mimochodom v roku 1910 natočil Jozefov syn Eduard Schreiber prvý hraný film na Slovensku.